Súdna rada, na moju ľútosť, postupne stráca oprávnenosť na svoju existenciu
Zasahovanie súdnej rady do slobody prejavu opozičných činiteľov politickej scény či cudné mlčanie o urážajúcich výrokoch koaličných vrcholových politikov nie sú nič iné ako otvorená politická práca v prospech vládnucej väčšiny.
Autor je bývalý predseda Súdnej rady SR
Súdna rada Slovenskej republiky je ústavný orgán sudcovskej legitimity. Stručná, pomerne presná definícia. Jej uplatnenie však predpokladá aj legitimitu, t. j. oprávnenosť existencie a pôsobenia samotnej súdnej rady.
Po jej augustovom zasadnutí dozrel čas zauvažovať nad pokračujúcim slabnutím dôveryhodnosti, dobrej povesti a v nadväznosti na to aj legitimity tejto ústavnej inštitúcie.
Výber zo zásadných počinov ohrozujúcich legitimitu súdnej rady
Ústava a zákon o súdnej rade nepriznali súdnej rade kompetenciu na zosmiešňovanie, zľahčovanie, znehodnocovanie a ironizovanie práce orgánov činných v trestnom konaní. Ale deje sa to, najmä pri akcii Búrka. Vraj samá blamáž, žiadne odsúdenie, zastavené trestné stíhania, porušovanie prezumpcie neviny.
Pár spresnení.
Policajný záťah Búrka vrcholil ráno 11. marca 2020. Uznesenie o vznesení obvinenia proti trinástim sudcom, jednej bývalej sudkyni a ďalším štyrom osobám prevažne pre zločiny podplácania, prijímania úplatku či zasahovania do nezávislosti súdov má dátum 9. marca 2020.
So stopercentnou istotou možno tvrdiť, že objasňovanie, vyšetrovanie a ostatné úkony voči týmto obvineným zasahujú hlboko do obdobia vlády Smeru a jeho koaličných partnerov. Stačí sa pozrieť do spisov.
Vláda Igora Matoviča nastúpila totiž až 21. marca 2020.
V tejto spojitosti nie je najviac zarážajúce to, že sa popiera účel a legálny kontext akcie Búrka, ba sa tvrdí, že nikto nebol zatiaľ odsúdený, trestné stíhania boli zastavené atď., hoci z veľkej časti ide o nepravdy a skresľovanie.
Šokuje to, že sa súdna rada, respektíve niektorí jej predstavitelia, permanentne snaží verejnosti nahovoriť, že sa v rokoch 2019 – 2020 vlastne nič nestalo. Ako keby nechápali, že za vlády Smeru sa začali vyhľadávať, objasňovať, vyšetrovať a obviňovať zo zločineckých skutkov sudcovia, najviac z bratislavskej justície.
Ako keby nerozumeli tomu, že masívna aktivita policajtov a prokuratúry proti korupcii, úplatkárstvu v súdnictve nemohla byť postavená na slabých základoch, lebo spolupracujúcimi osobami boli najmä osoby zvnútra súdnych budov.
Sú hluchí a slepí, keď ide o to, že pri takej rozsiahlej trestnej akcii sa môžu vyskytnúť situácie, v ktorých nedôjde k obvineniu, odsúdeniu, čo neznačí, že celý proces skúmania trestnej zodpovednosti niektorých sudcov bol iba „na vode“. Napokon, niektoré trestné stíhania sa skončili odsúdením, za ktoré je nutné považovať aj dohody o vine a treste, niektoré ešte pokračujú.
A to ešte necitujeme údaje z neslávne známeho a súdne uznaného dôkazu s názvom Threema.
Úporná snaha o ovplyvnenie verejnej mienky proti aktérom Búrky bola, je a bude márna. Rovnako aj presviedčanie, že nikto zo súdnictva neporušil svoj ústavný sľub páchaním kriminálnych skutkov.
Korunu tomuto prázdnemu snaženiu nasadila Marcela Kosová. V internetovej diskusii vyslovila pozoruhodný názor. Ak sa sudca ku korupcii prizná, to neznamená, že je skorumpovaný. Chýba totiž právoplatný rozsudok o takom počínaní.
Ťažko niečo dodať. Nevieme, či je to mienka aj celej súdnej rady, avšak nepočuli sme odmietnutie takého postoja.
Politické útoky predsedu vlády, niektorých členov jeho kabinetu, podpredsedu Národnej rady a ďalších koaličných politikov proti sudkyniam a sudcom sa riešili vlažnými uzneseniami. Použili sa všeobecné frázy bez toho, aby súdna rada využila všetky dostupné zákonné prostriedky na náležité pomenovanie politikov, ktorí sa súdnej moci vyhrážali na tlačových besedách, v parlamente, na iných fórach, eventuálne na podniknutie právnych opatrení voči nim.
Dokonca podpredsedníčka súdnej rady v súzvuku s politickou líniou doslova „vynadala“ sudcovi Adamovi Hradskému za jeho rozsudok pre zmeškanie voči ministrovi vnútra. Prekvapujúce, lebo súdna rada odsúdila politické vyhrážky voči nemu ako zasahujúce do nezávislosti súdnej moci.
Niektorí ľudia v talároch (predovšetkým Juraj Kliment, Pamela Záleská) sa ochrany od súdnej rady nedočkali. Ani v prípadoch ich evidentného šikanovania ministrom spravodlivosti, predsedom Špecializovaného trestného súdu, podávania vyšpekulovaných disciplinárnych návrhov, o ktorých sa v iných, vážnejších prípadoch ani neuvažovalo.
Všetko sa dialo z prípadu na prípad.
Napokon sme sa však dočkali úderného potvrdenia, že vskutku niečo „hnilé“ je v súdnej rade.
Sudkyňa Dana Jelinková Dudzíková sa vzdala členstva. Napísala krátko, ale rázne, že v poslednom období hľadala odpovede, ako reagovať na aktuálnu atmosféru a rušivé javy v súdnej rade tak, aby zostala nenarušená jej integrita či dôveryhodnosť justície a súdnej rady. Inú odpoveď ako odchod zo súdnej rady nenašla.
Obsah abdikačného listu tejto sudkyne Správneho súdu v Bratislave z januára 2026 dokazuje, že v súdnej rade sa rozmohli javy, názory, postupy a rozhodovanie, ktoré zasiahli priamo integritu a dôveryhodnosť aj súdnej rady. „Obvinenie“ sformulovala osoba, ktorá sa nezriedka a bez zaváhania podieľala na kadejakých negatívnych momentoch v činnosti a rozhodovaní súdnej rady narušujúcich jej ústavné poslanie.
Záver jej vysvetlenia o odchode zo súdnej rady je rozpačitý. Naďalej sa totiž stotožňuje s hodnotovým nastavením predsedníčky súdnej rady, jej koncepciou a krokmi. Mieni ich, hoci mimo súdnej rady, podporovať. Onedlho tak aj urobila. Dala podnet na odvolanie podpredsedníčky. Dôvody podnetu sú malicherné, vraj ju podpredsedníčka krivo obvinila z nesprávneho nakladania s peniazmi určenými na webové sídlo súdnej moci, avšak záver je taký, že Ayša Eren Pružinec ohrozuje dôstojnú reprezentáciu justície.
Dva zásadnejšie poznatky. Hodnotový svet a zámery Marcely Kosovej zjavne nemajú v súdnej rade väčšinovú podporu, preto by ani podnet na odvolanie podpredsedníčky neprešiel. Názorový súlad s predsedníčkou preto Dane Jelinkovej Dudzíkovej nestačil na „chuť“ zostať členkou.
Posledný dôkaz o rozporných názoroch a vnútornom napätí v súdnej rade, ktoré potvrdzujú rozpad jej legitimity, sme dostali na ostatnom zasadnutí.
Stačí sa započúvať do časti, v ktorej sa súdna rada venuje ohlasom a verejným vystúpeniam o rozsudku dovolacieho senátu Najvyššieho súdu v trestnej veci Dušana Kováčika.
Súdna rada ako politický agitátor
V histórii súdnej rady sa po prvýkrát rozprava venovala aj politickým stranám.
Z vystúpení niektorých členov vyplynulo, že šírenie nenávisti pri hodnotení rozsudku vo veci Dušana Kováčika pripisujú aj politickej opozícii. Kritika sa zosypala na Juraja Šeligu a Jaroslava Naďa z Demokratov, ale aj na Pavla Macka zo strany Občianski demokrati Slovenska.
Martin Bezák dokonca uviedol: „Zrušme si ústavu, zrušme si zákony, zoberme si palice, prerazme ich klincami a poďme teda tých, s ktorými nesúhlasíme, prosím, mlátiť tými palicami po hlavách. Keď to chceme takto, keď to chce takto politická strana Demokrati… Ona je v tých vystúpeniach taká najviditeľnejšia, tak to urobme takto…“
Zasahovanie súdnej rady do slobody prejavu opozičných činiteľov politickej scény, tvrdenie o ich účasti na šírení nenávisti, sarkastické poznámky o Jurajovi Šeligovi a ďalších, cudné mlčanie o urážajúcich výrokoch koaličných vrcholových politikov nie sú nič iné ako otvorená politická práca a agitácia v prospech vládnucej väčšiny.
Nepredstaviteľné!
Médiá znižujú dôveru v slovenskú justíciu a nabádajú na násilie?
Mali by sme začať výpočtom diskusných relácií viacerých bulvárnych a dezinformačných médií, v ktorých členky a členovia súdnej rady vrátane jej vedenia za posledné necelé tri roky rozvíjali svoje úvahy o kadečom a kadekom.
Klamstvá, urážky ad hominem, neoverené fakty, výmysly, ba až nehanebné podsúvanie skutočností, ktoré sa nikdy nestali. Bez možnosti sa k nim vyjadriť.
Lenže komentár by sa stal neúnosne dlhým a, popravde, aj nudným.
Súdna rada však tieto prešľapy voči etike člena súdnej rady, prípadne sudcu, nikdy neriešila.
Podľa názoru jej predstaviteľov, ktorý opakovane zaznel na augustovom zasadnutí, sú to iné médiá, ktoré šíria neznášanlivosť, hnev a popudzujú verejnosť proti súdnictvu, ktorá azda siahne aj po strieľaní sudcov. Denník N, SME, Aktuality…
Súdna rada, aspoň jej značná časť, sa týmto kontraproduktívnym spôsobom snaží kopírovať a podporovať politické nájazdy súčasnej koalície proti niektorým mienkotvorným denníkom.
Namiesto verejnej kontroly súdnictva súdna rada pritakáva napádaniu sudcov
Vystúpenia predsedníčky, podpredsedníčky, člena súdnej rady Martina Bezáka a mlčanie ostatných na adresu sudcu a predsedu senátu Najvyššieho súdu od roku 1999 Juraja Klimenta majú zásadne rovnaký, hoci miernejší obsah ako napádanie tohto sudcu Najvyššieho súdu vrcholovými politikmi Smeru.
Stačí spomenúť výroky o tom, že bolo „prekročené absolútne všetko“. Sudca Kliment podľa podpredsedníčky „roztočil špirálu“ útokov na sudcov dovolacieho senátu Najvyššieho súdu, ktorí rozhodli v prospech bývalého špeciálneho prokurátora Kováčika.
Kritika od Juraja Klimenta a ďalších vraj nenápadným spôsobom podnecuje ľudí, aby naozaj niekomu preplo v hlave ako Cintulovi, zobral zbraň a niekoho zo sudcov odstrelil.
Atentát na Roberta Fica spred dvoch rokov spomínal v týchto súvislostiach aj Martin Bezák.
Súdna rada má však iné právomoci a úlohy. Patrí k nim aj ústavná povinnosť verejnej kontroly súdnictva a prijímanie opatrení na posilňovanie dôvery verejnosti v súdnictvo.
Prominentný sudca Najvyššieho súdu Juraj Kliment, odborná verejnosť, ba aj laickí pozorovatelia po vyhlásení rozsudku dovolacieho senátu vo veci odsúdeného Dušana Kováčika vyjadrili vecné pochybnosti o ústavnosti a zákonnosti celého dovolacieho konania, položili legitímne otázky, na ktoré je nutné dnes alebo v budúcnosti určite nájsť adekvátne odpovede, nie prázdne formulácie, všeobecné frázy či priamo neoveriteľné výhovorky.
Súdna rada tieto otázniky ignorovala.
Nikoho nezaujímalo, že vo veci odsúdeného Kováčika sa konalo takmer tri roky (s doručením rozsudku viac ako tri roky), hoci sa o dovolaní rozhodlo na neverejnom zasadnutí, čo zákon dovoľuje len vtedy, ak dôvody dovolania boli zjavne preukázané.
Zjavne preukázané dôvody dovolania sa skúmali skoro tri roky? Aké konkrétne úkony vykonalo pôvodné zloženie dovolacieho senátu? Nie je to podľa nálezov Ústavného súdu už stav zrelý na konštatovanie o zbytočných prieťahoch?
Kto a čo je dôvodom „technickej“ chyby, ktorá viedla k porušeniu ústavnej povinnosti Najvyššieho súdu aktívne zabezpečiť, aby sa verejnosť primerane včas dozvedela o tom, že v dovolacom konaní Dušana Kováčika sa verejne vyhlási rozsudok. Kto sa podieľal na porušení tohto ústavného princípu?
Zmeny v zložení dovolacieho senátu neboli v odôvodnení rozsudku riadne a zrozumiteľne vysvetlené napriek tomu, že k nim došlo až po roku a pol, keď spisy v trestnej veci Dušana Kováčika ležali, podľa všetkého, bez jediného relevantného úkonu na stole dovolacieho senátu.
Prečo sa napáda len sudkyňa Pamela Záleská? Veď jej prvostupňový rozsudok bol, až na zmiernenie trestu Dušanovi Kováčikovi, potvrdený odvolacím senátom Najvyššieho súdu. Traja sudcovia v tomto senáte nezistili žiadne zaujatosti vyšetrovateľa, sudkyne.
Problémov, ktoré by mali v dovolacej veci Dušana Kováčika zaujímať súdnu radu, je viac. Stačí sa pozrieť do príspevku Žiadne verbálne útoky na sudcov, len verejná kontrola.
Tieto otázky všeobecného a verejného záujmu doteraz nechali súdnu radou chladnou. Žiaden člen, žiadna členka súdnej rady nepovažovali hľadanie náležitých odpovedí na ne za svoju povinnosť, nutnosť efektívne kontrolovať výkon súdnictva na Najvyššom súde vo veci, ktorá je, či sa to niekomu páči, alebo nie, bezprecedentným zásahom do stability a predvídateľnosti výsledkov dovolacích trestných konaní na tomto súde, kombinovaným zásahom exekutívnej moci úradujúcim ministra spravodlivosti.
Súdna rada si negatívne ohlasy na výsledok tohto dovolacieho konania vyložila po svojom. Pridala sa na stranu vládnych a zákonodarných politikov koalície, skritizovala kadekoho, zauvažovala o strieľaní sudcov a prijala opäť nič neriešiace uznesenie.
Ďalší komentár by bol nadbytočný. Po tom, čo sa udialo na ostatnom pléne súdnej rady, je oprávnenosť jej existencie viac ako diskutabilná. Na moju úprimnú ľútosť.